Kto sú tí, ktorí zachraňujú históriu pred zabudnutím?

Hovorí sa, že človek bez tradície je ako strom bez koreňov. To, čo po sebe naši predkovia zanechali, je nielen zdrojom vedomostí o svete, ale aj množstvom cenných inšpirácií. Kultúra starých čias má v sebe výnimočnú krásu a hodnotu. Čím je však skutočne taká neopakovateľná? Môže za to snáď jej výnimočnosť alebo čaro spomienok a návrat ku koreňom? Treba pritom nezabudnúť, že napriek všetkému je človek od prírody tvor mimoriadne zvedavý a rád chce vedieť, ako vyzeral život v minulosti. Práve tradície a ľudová kultúra na tieto záležitosti čiastočne reagujú. Naše úvahy o význame folklóru v modernom svete chceme doplniť príbehmi mimoriadne inšpiratívnych ľudí, ktorí v súčasnosti pracujú na prospech miestnych tradícií. Pretože práve vďaka takýmto milovníkom sa dodnes môžeme radovať z bohatstva, ktoré ponúkajú znalosti o našich predkoch.

– Je to môj životný štýl a moja obľúbená činnosť – hovorí o svojich aktivitách Marianna Jara. Táto výnimočná žena sa narodila na Ukrajine, no za bydlisko si vybrala Sanok. Už 30 rokov s veľkou vášňou a úspechom pracuje ako muzikológ, lektor karpatských výšiviek na Ľudovej univerzite umeleckých remesiel vo Woli Sękowej a učiteľ ukrajinského jazyka. Vďaka jej angažovanosti sa už podarilo zorganizovať mnoho náboženských a kultúrnych podujatí. Umelkyňa sa však najviac venuje hudbe. Hrá na mnohých nástrojoch, vrátane takých originálnych, akými sú ukrajinská bandura či lýra. Už len táto schopnosť z nej robí jedinečnú propagátorku folklóru, pretože dnes je veľmi zriedkavé stretnúť ľudí, ktorí sa venujú učeniu hry na starých a takých dnes vzácnych nástrojoch.

Marianna je zakladateľkou rôznych hudobných formácií, ako aj ľudových súborov. Srdce jej navždy ukradla hudba plná nevšedných zvukov a nezvyčajných harmónií interpretovaných bielym spevom. Jedným z jej umeleckých počinov je skupina karpatskej piesne Widymo, ktorá hrá piesne inšpirované starými tradíciami. Ako sama hovorí, táto kapela je jednoducho skupina žien, ktoré milujú spievanie. Nikdy nemali v pláne založiť konkrétnu formáciu a Widymo je jednoducho plod lásky k hudbe.

– Hľadáme staré piesne. Niekedy sú to zaprášené spevníky a niekedy melódie začuté od niekoho staršieho. Využívame tradície všetkých menšín a využiť sa dá naozaj veľa! Spievame piesne, ktoré po stáročia znejú vo svete, a preto sú ich texty plné nárečí, napríklad bojkovského, lemkovského, dolinianskeho či pogórzanského. Vďaka tomu je to autentickejšie a ešte lepšie navodzuje atmosféru oných čias – hovorí o kapele jej zakladateľka.

Pre Mariannu je folklór celým životom a tradície s ním spojené považuje za nesmrteľné. Ako však zdôrazňuje – aby sa tak stalo, musí človek pomôcť tradíciám. Okrem hudby sa zaoberá aj karpatskou ornamentikou a jej farebnosťou. Vytvára vlastné návrhy, ale aj obnovuje už vytvorené. Umelkyňa hovorí, že jej poslaním je „zachraňovať pred zabudnutím“ starodávne hodnoty. Tak tie duchovné, ako aj umelecké.

– To, čo mám, čiže svoj talent, schopnosti a vôľu, to všetko som dostala od Boha. Chcem to pretaviť na hodnoty, takže sa každý deň snažím znásobovať dobro a dať ho svetu čo najviac. Vždy mi v tom pomáhajú dobrí ľudia – vraví Marianna.

Nie je to len povolanie, ale aj životný štýl a veľká vášeň

Hľadanie, zbieranie a uchovávanie relikvií minulosti si vyžaduje veľké nasadenie. Ľudia, ktorí sa zaoberajú rozrastaním dedičstva to veľmi často robia „na plný úväzok“. Väčšinou to však nie sú náhodní ľudia, ale skutoční milovníci folklóru! Ak sa chcete porozprávať o histórii pri káve, odporúčame vám navštíviť Múzeum histórie Bieszczad v Czarnej Górnej. Rafał Dudka je iniciátorom jeho vzniku a ako sám spomína, už od malička sa o to zaujímal a zbieral predmety z dávnych čias. Pri prevádzke zariadenia mu pomáha manželka. Efekt, ktorý teraz môžu turisti v expozícii vidieť, je výsledkom jeho dlhoročnej angažovanosti pri získavaní historických predmetov.

Medzi exponátmi múzea sa nachádzajú o. i. predmety súvisiace s každodenným životom, priemyslom, sakrálne a dokonca vojenské pamiatky. Nechýbajú ani zbierky gombíkov, fliaš, plechových identifikačných známok, ale aj kostolných krížov a monštrancií. V budove je zhromaždených naozaj veľmi veľa predmetov. Celá výstava dáva návštevníkom veľmi zaujímavý obraz a predstavu o tom, ako sa žilo v minulosti. Múzeom sprevádza sám majiteľ, ktorý podrobne rozpráva návštevníkom o svojej zbierke.

– Záujem o návštevu je veľmi veľký. Keď niekto príde do múzea, tak ma považuje za niečo výnimočné. Rozprávam, ukazujem a dávam každému návštevníkovi zo seba sto percent. Prevádzkovať takéto miesto nie je, ako sa to iste niektorým zdá, len presúvať exponáty z miesta na miesto. Je to vlastne rozdávanie časti seba, svojho života a času. Vyžaduje si to odo mňa veľa energie, ale je to aj niečo, čo mi dáva radosť a naplnenie – hovorí o svojom zamestnaní Rafał Dudka, majiteľ Múzea histórie Bieszczad v Czarnej Górnej.

Zakladateľ priznáva, že získavanie exponátov pre múzeum je z roka na rok náročnejšie a čoraz zriedkavejšie natrafí na historické „skvosty“. Pri hľadaní noviniek musí byť zaťatý a pozorný. Najčastejšie staré veci získava na šrotoviskách a počas rôznych jarmokov. Stáva sa, že za ním prídu ľudia, ktorí u seba doma našli nejaký predmet a požiadajú ho o posúdenie jeho hodnoty. Nie raz takto natrafil na skutočne zaujímavý exemplár. Tento typ vyhľadávacích akcií organizujú aj združenia pracujúce v prospech kultúry.

– Ukazuje sa, že stále existujú veci, ktoré sa ešte dajú zachrániť. A to je to, čím sa zaoberám. Záchranou minulosti pred zničením. Dejiny Bieszczad sa neustále obrodzujú a som rád, že môžem byť toho súčasťou – hovorí Rafał Dudka.

Múzeum je dôležitou zastávkou na kultúrnej mape Bieszczad a plní vzdelávaciu funkciu v oblasti histórie a kultúry regiónu. Ide o súkromné zariadenie zapísané do registra múzeí, ktorý vedie ministerstvo kultúry a národného dedičstva.

Všetko závisí od nás!

Tak Marianna Jara, ako aj Rafał Dudka podčiarkujú veľkú hodnotu pomoci iným ľuďom pri práci na výskume a zachovávaní kultúry. Ich slová, že „nie je to len ich zásluha“, sú pekným svedectvom o sile a vplyve človeka na vytváranie a uchovávanie dejín. Často práve žičlivosť a vnímavosť prostredia spôsobili, že pred zabudnutím sa zachránila nejaká tradičná pieseň, ktorú dodnes hrá Mariannina kapela či predmet dopĺňajúci expozíciu múzea v Bieszczadoch. Bez ohľadu na to, či ide o duchovnú alebo hmotnú kultúru, záleží na ľuďoch žijúcich v súčasnosti, koľko sa uchová pre ďalšie generácie. Preto je také dôležité ctiť a upevňovať tradície, pretože vďaka týmto posolstvám vieme, kým sme boli a môžeme doplniť to, kým sme.

Článok vznikol v rámci projektu EtnoCarpathia, spolufinancovaného z prostriedkov Programu cezhraničnej spolupráce Interreg V-A Poľsko – Slovensko 2014 – 2020 a Národným inštitútom slobody – Centrum rozvoja občianskej spoločnosti z prostriedkov Programu rozvoja občianskych organizácií na roky 2018 – 2030.